Gaius Plinius Secundus alebo Plínius Starší (* 23, Novum Comum – † 24. august 79, Stabiae) bol rímsky spisovateľ, autor prírodopisnej encyklopédie nesúcej názov Historia Naturalis . Zastával hodnosť veliteľa časti rímskej flotily. Medzi jeho slávne výroky patrí: „Skutočná sláva má pozostávať v konaní robiť to, o čom je hodné písať, v písaní zaznamenávať to, čo je hodné čítania.“
Plíniovo jediné zachované dielo, Naturalis Historia (Prírodoveda), predstavuje ohromujúci encyklopedistický súbor rímskych vedomostí, ktorý nevynecháva žiadnu oblasť starovekého života. Skladá sa z 37 kníh, pri spisovaní ktorých použil Plínius podľa vlastného tvrdenia práce niekoľkých stoviek autorov o viac ako 2 000 zväzkov. Práve neuveriteľný rozsah a hĺbka zaručili Plíniovmu dielu prežitie až do súčasnosti. Obzvlášť jeho oddiely zaoberajúce sa medicínou, botanikou a prípravkami vyrobenými z rastlín boli hojne používané počas staroveku i stredoveku.
Plíniová encyklopédia je rozvrhnutá do menších tematických celkov:
- kniha I: všeobecné pojednanie o diele a bibliografie jednotlivých kníh
- kniha II: kozmológia a fyzická geografia
- knihy III-VI: geografia
- kniha VII: antropológia
- knihy VIII-XI: zoológia
- knihy XII-XIX: botanika
- knihy XX-XXXII: medicína
- knihy XXXIII-XXXVII: metalurgia a mineralógia, súčasťou sú i rozsiahle odbočky venované dejinám umenia
Encyklopédiu uvádza list, ktorý je adresovaný budúcemu cisárovi, Plíniovmu známemu z vojenskej služby, Titovi. Na základe tohto listu možno datovať dokončenie Prírodovedy do rokov 77 – 78.
V štýle, ktorým je Plíniovo encyklopedické dielo písané, badať vplyv Senecu, jeho vzoru v rečníctve a filozofii. Plínius je jedným z predstaviteľov literárnej tvorby strieborného obdobia rímskej literatúry: pred zrozumiteľnosťou a prirodzenosťou dáva prednosť umeleckej vybrúsenosti a výrazovej bohatosti. Striedajú sa u neho časté zvolania, rečnícke otázky, metafory a poetické prostriedky. Dlhé, rozvité vety, za účelom vyššej literárnej prepracovanosti bývajú usporiadané neobvyklým spôsobom, objavujú sa v nich neobvyklé jazykové prostriedky a tvary a ich hlavná myšlienka býva odsúvaná až na koniec, aby tak vynikla vnútorná pestrosť súvetia. Po jazykovej stránke u Plínia zaujme veľký počet ablatívných fráz.
Plíniovo dielo, okrem iného, poskytuje cenné informácie o výrobe papyrových zvitkov[10] a purpurového farbiva[11] ako aj o práce v starovekých zlatých doloch v Hispánii.
stroplife.wordpress.com 